Alexandre d'Alcabera

Alexandre sa dá opísať jedným slovom - bohém. Ale aj viacerými. Napriek tomu, že nebol pripravovaný na reprezentáciu rodu d'Alcabera a správu jeho majetkov, ukázal sa ako schopný človek. Pokladnicu naplnil peniazmi hlavne výhodnými obchodmi, ktoré získal svojim šarmom. Práve ten okúzľuje okrem patriarchov aj dievčatá v nevestincoch, ktoré sa neštíti navštevovať. Je známy aj svojou láskou k chutným vínam a spoločenským hrám, ktoré považuje za skvelé prostriedky na diplomatický rozhovor.

Napriek tomu, že sa o ňom šuškajú klebety o jeho chúťkach a knihách, pri ktorých by sa červenal aj starý námorník, roky prípravy na katolíckeho kňaza v ňom nechali svoje stopy. Je hlboko veriaci katolík, ktorý pravidelne navštevuje kostoly a kaplnky a o jeho zbožnosti svedčí ako kostol tak aj kaplnka v Barceille, ktoré nechal vystavať. Hovorí sa, že je to hlavne kvôli smrti manželky a bratov, vraj zistil, že smrť môže prísť kedykoľvek a tak sa snaží užiť si život a zároveň sa zavďačiť bohu. Iný hovoria, že je to kvôli Clémence, jeho manželke, pretože napriek tomu, ako žije a s kým prečkáva studené noci, stále ju miluje, aj keď sú z nej teraz iba kosti.

Ako nábožensky založený človek máva aj predsudky voči neveriacim a inoveriacim. Má výhrady aj   voči protestantom, ale vidí dôvody, prečo sa od katolíkov odlúčili. A ako Francúz so španielskymi koreňmi zastáva osvietenecký názor, podľa ktorého má každý národ svoje práva. Ibaže niektoré požiadavky menšín už podľa neho presahujú všetky medze.

Zlé jazyky o ňom môžu hovoriť čokoľvek, ale nedokážu poprieť, že je dobrosrdečný, charitatívny a svoju učenosť a peniaze využíva na šľachetné veci, ako napríklad tých menej šťastných v uliciach Paríža, ale aj na deti, svoje deti. Tie nevidel už dlho, keďže ich nechal v opatere iných a odišiel do mesta. No posiela im darčeky každý sviatok a nejakú maličkosť s listom im dá každý mesiac. Má ich tak rád, že najal maliara, aby ich zachytil a obraz doniesol do jeho parížskeho domova.

Okrem vymenovaných záľub si užíva aj hudbu a zábavy, ktorých bolo ešte za Clémence v Barceille až dosť. Zastáva názor, že smútok je choroba a vyliečiť sa dá iba radosťou, preto ani po jej odchode oslavy neutíchli.

Jeho Jasnosť vojvoda z Trailles, markíz Barceille a Alcabery, barón Troisau a Ruepont. Alexandre, celým menom Alexandre Jean-Pierre Nicolas Hernandéz Calvo d'Alcabera-Trailles , nebol mienený stať sa nositeľom týchto titulov. Bol tretím synom, navyše sa narodil z druhého manželstva. Jeho otec pre neho plánoval úplne inú kariéru. Mal sa stať duchovným, aby to vedel vytiahnuť na biskupa a odtiaľ možno na kardinála či dokonca pápeža. Starý vojvoda si navyše ctil starú tradíciu, podľa ktorej jedného syna treba obetovať bohu. Okolo Alexandra sa začali striedať kňazi, či už ako súkromný tútori alebo ako učitelia v prestížnych školách. Alexandre sa dokonca dostal aj na najstaršiu španielsku univerzitu v Salamance a aj na tú parížsku, kde svoje štúdium dokončil.

Nikdy ho však za kňaza nevysvätili. Otca jeho nárok na tituly nezaujímal, rovnako ako ho netrápili prosby matky, ktorá z neho nechcela žiadneho kadidlom presmradeného tajtrlíka, až kým prvorodený a druhorodený neumreli. Pôvodný dedič, Robert, umrel v horúčkach spoločne so svojim synom. Keďže iné deti nemal, nástupcom sa mal stať druhý syn, Jacques, známy svojou "horúcou španielskou krvou". Práve tú považujú za dôvod, ktorý ho doviedol do skorého hrobu. To, jeho namyslenosť a presvedčenie chrániť svoju česť za každú cenu. Jacques umrel po potýčke s francúzskym dvoranom, ktorý ho pomenoval "zradcovskou španielskou zmijou". Keďže sa nestihol ani stretnúť so svojou mladou snúbenicou, a teda nemal žiadne deti, dedičom sa stal Alexandre.

Alexandre prešiel zo španielskej na francúzsku univerzitu v Paríži a začal sa viac venovať predmetom zaoberajúcimi sa diplomaciou. Keď jeho otec umrel, Alexandre sa ako dvadsaťštyriročný stal vojvodom. Kým nedoštudoval o pozemky sa staral jeho strýko, barón d'Homde.

Domov sa vrátil ako vzdelaný muž, ktorý sa ešte nechcel rozlúčiť so študentským životom, o čom svedčia aj jeho necudné romány. Od zhýralého spôsobu života ho odradila až bratova snúbenica, ktorú spoločne s pozemkami "podedil". Sladká Clémence sa stala jeho svetielkom nádeje, ktorú tak potreboval. Dvoril sa jej každý deň, s hlavou v oblakoch sa s ňou prechádzal po vinohradoch Trailles, zložil jej pesničku a napísal knihu. Vzali sa v kostole v malebnom mestečku Barceille na juhu Francúzska, ktoré potom slúžilo ako ich sídlo, namiesto tradičného hradu v Trailles.

Clémence mal dve deti - chlapčeka Jacoba Giacoma a dcérku Dianu, obe bystré a pekné po rodičoch. V meste dal pre rodinu vystavať moderný barokový kaštieľ, kompletný aj s veľkou záhradou. Do nového domova najal stovku sluhov a užíval si pohodlný život ženatého šľachtica, v náručí anjelskej Clémence, obklopený svojimi deťmi.

No v Barceille sa nezdržali dlho. Rod d'Alcabera mal už dlhoročné problémy so španielskou aj francúzskou korunou, keďže mali pozemky v oboch kráľovstvách a keďže boli pôvodne Španieli, ktorý sa ženili s Francúzmi. Ich miešaný francúzsko-španielsky pôvod a pozemky v oboch kráľovstvách z nich urobili automatických podozrivých zo zrady v oboch štátoch.

Ibaže tentoraz sa o d'Alcaberovcov nezaujímali kvôli majetkom, ale kvôli Alexandrovi samotnému, vzdelancovi, ktorý mal schopnosti stať sa vyslancom niektorého kráľovstva. Ale ktorého? Prvé prijal pozvanie francúzskeho kráľa na svoj dvor. Ten sa ho v Paríži snažil zubami nechtami udržať. Dôsledkom dlhého pobytu bolo poničené zdravie Clémence, ktorá sa so svojim krehkým zdravím v chorobu prelezenom Paríži neudržala. Umrela 22. 12. 1626, ako dvadsaťosemročná, zanechávajúc za sebou dve deti a vdovca.

Zničený z jej smrti sa jednej noci schytil, zobral svoje deti a odniesol telo manželky pochovať v Barceille. Nechal na jej počesť vystavať kaplnku zasvätenú Panne Márii, ktorú tak obdivovala. O tri roky neskôr ho však znova zlákal francúzsky dvor, spoločne s chuťou znova žiť. Deti prenechal strýkovi d'Homde a armáde vychovávateľov. V Paríži si kúpil dom a odsťahoval sa, sprvu dočasne, ale nezdá sa, že by mal záujem ísť naspäť.

Nevrátil sa domov, ale vrátil sa k svojmu študentskému životu. Začal znova piť vo veľkom, mal zástup mileniek, a vrátil sa k písaniu "romantických" románov. Napriek svojim neduhom je stále schopným hráčom na šachovnici politiky či skôr dobrou figúrkou pre správneho hráča.

Písanie je jeho vášňou a nadaním, veď vydal už niekoľko kníh. Je vzdelaný v práve a teológii, mal sa stať kňazom, okrem zákonov sa vyzná aj vo vínach. Jazdectvo a šerm ovláda ako každý iný šľachtic. Vďaka výchove je aj schopným diplomatom, a všetkého čo sa toho týka, okrem intríg, tie neobľubuje, no dokáže pre svoj cieľ využiť všetky prostriedky. Je skúseným milencom a sladkými slovíčkami si získal už nejednu dievčinu.